Pýtal som sa Egona Gála, kto je pozvaný na spomienkovú slávnosť do synagógy. Odpovedal mi, že Židia. Samozrejme. Židia v prvom rade sú tí, čo spomínajú, smútia, modlia sa pri príležitosti 60. výročia prvého transportu, ktorý šiel zo Slovenska do Osvienčimu. Predsa, sú tu aj iní. Pozvali ste aj mňa – nežida. Možno sú tu takí ako ja viacerí. Pokladám za dôležité, aby sme tu boli, aby sme spomínali spolu. Pri našej spomienke vidím niekoľko tém hodných pozornosti. Najskôr ide o samotnú spomienku. Spomienka sa zdá slabá kategória. Spomienky blednú, tratia sa, niekoho aj iritujú. Kedy sa stáva spomienka zmysluplnou? Vtedy, keď je mocnou. A kedy je mocnou? Vtedy, keď je motivujúcou. V prípade utrpenia, keď motivuje k odporu proti nezmyselnému, ľudskou zlobou spôsobenému utrpeniu. Kedy sa stane spomienka takto mocne motivujúcou? Myslím, že vtedy, keď sa prioritný nositeľ spomienky neuzavrie do seba a nechá sa ňou premeniť: Spomínam, lebo mi na tých stratených, zabúdaním ohrozených záleží. Spomínam, lebo mi záleží na ľuďoch dnes, spomínam, lebo chcem pripomenutím iných – už nežijúcich – posilniť život dnes. pozornosti je zaradenie jednotlivej, konkrétnej udalosti sa týkajúcej spomienky do širších dejinných súvislostí. Moderný človek sa nevedel veľmi priateliť s dejinami. Dejiny – to bol pre neho antikvariát. Na rozdiel od moderného človeka postmoderný človek sa zasa rád prehrabúva v antikvariáte – ale zväčša bez kontextu. Prežité skúsenosti nútia ku kritickejšiemu i úctivejšiemu prístupu k dejinám. Človek, ktorý sa od dejín izoluje, totiž zakrnieva, stáva sa mrzákom. Človek, ktorý sa k dejinám hlási, vytvára tradíciu. Tradíciu chápem ako reťaz príbehov, na ktoré ja vo svojom príbehu aktuálne nadväzujem. Takto je aj transport z marca 1942 môj príbeh, aj holokaust je môj príbeh, týka sa mňa, lebo som potomok tej časti Európy, v ktorej sa holokaust odohral. Príbeh transportu tisícky židovských dievčat patrí k mojim dejinám a k dejinám Slovenska, spolu s celým kontextom holokaustu. Peter Salner kedysi rozdelil aktérov holokaustu na páchateľov, obete, divákov a pomocníkov obetí. K nim neskôr pridal aj potomkov obetí. Musím sa počítať aj ja k potomkom tohto príbehu. Napokon, ak sa aj pápež hlási k potomkom páchateľov, divákov, pomocníkov i obetí, nemá veľa dôvodov iný rímsky katolík sa tomuto pričleneniu vyhýbať. Najmä nie na Slovensku. Historický kontext netreba pripomínať. Je všeobecne známy: Systém, ktorý transportoval ľudí do koncentrákov bol náš – made in Slovakia. Nešlo len o germánsko-nacistický know how. Overovali a prevádzkovali ho prevažne ľudia z kresťanskej tradície, dokonca na čele s katolíckym kňazom. Áno, tento príbeh je náš, nie je len židovský či židovsko-nemecký. Pred pár rokmi som to tak blízko neprežíval. Tragédiu židov prekryli iné tragédie, trápenia a krivdy. Ako je známe, každý si nesie to, čo je jemu bližšie, s čím sa stretáva cez skúsenosť svojej rodiny a svojich známych. Príbeh odtransportovaného židovského obyvateľstva sa mi stal blízkym nielen cez historické informácie. Pomohla aj teologická reflexia, ktorá sa ku mne dostala predovšetkým prostredníctvom nemeckej teológie poctivo vnímajúcej tragédie 20. storočia. Zároveň tu boli niekoľké prepojenia, stretnutia, osobné vzťahy so svetom potomkov obetí. Tak sa príbeh obetí postupne začal stávať aj mojím príbehom.
Na všeobecnej rovine sa dá o obetiach uvažovať a hovoriť aj štatisticky. Keď si však aktérov udalosti zosobníme, prechádzame od štatistického nadhľadu k
pohľadu z tváre do tváre.
Prechádzame k spomienke, ktorá je určitým spoluprežívaním. K tomuto priblíženiu prispel aj list katolíckeho kňaza Štefana Mordela, ktorý sa mi pred časom dostal do rúk. Mordel ho napísal v marci 2000 ako reakciu na jednu reláciu, ktorú odvysielalo katolíckou cirkvou ovplyvňované rádio LUMEN. Z jeho listu riaditeľovi rádia som sa vlastne prvýkrát dozvedel o dievčatách z transportu 25. marca 1942:
„Viete si to, pán riaditeľ, predstaviť?
Nikto si nelámal hlavu, či tým dievčatám v tom dobytčom vagóne nebude zima? Či počas tej dlhej 24 hodinovej cesty nevyhladnú? Či nebudú smädné? Či nebudú snáď potrebovať počas tej dlhej cesty si vykonať aj základnú ľudskú potrebu? Na toto sa nepamätalo? Nič ľudského pre tieto dievčatá nezabezpečili? A potom na
súde tvrdili jeden po druhom, že nevedeli, že títo ľudia išli na smrť, jednoducho, aj keď sa to hovorilo, nemohli tomu uveriť! Naozaj nemohli? Prečo ich potom neposlali aspoň vlakom druhej či tretej triedy a nedali im aspoň niečo nevyhnutné na cestu?“
V máji napísal Štefan Mordel aj košickému arcibiskupovi Alojzovi Tkáčovi. „Viete, Vaša excelencia, kto bol v prvom transporte vypravenom 25. marca 1942 z Popradu? Minister vnútra Mach sa vtedy vyjadril, že nastala najslávnejšia epocha našich dejín, pretože sa Slovák začal zbavovať svojho škodcu Žida. Myslím, že nie najslávnejšia, ale najhanebnejšia epocha slovenských dejín začala týmto dňom. Lebo v tento deň vypravili vlak s dospievajúcimi dievčatami vo veku od 16 do 20 rokov. Prečo práve dievčatá...?“
S transportmi, holokaustom, Osvienčimom, a vlastne s každým trpiacim človekom, pokiaľ zostane cudzí, dá sa žiť nedotknuto, nezainteresovane... Akonáhle sa však trpiaci stane blízkym, nedá nám pokojne spávať. Ako sa cudzí príbeh stáva naším, ako sa z iného príbehu stane môj príbeh, mne neoddeliteľne patriaci príbeh, dokonca spoločný príbeh židov a kresťanov, Židov a Slovákov, ukázal v jednej svojej básni Dušan Mitana. Citujem:
pri rozlúčkena zaprdenej stanici sľúbil mi že sa určite vráti len čo zistí
ako to tam funguje Mával mi ani odušu z otvorených dverí
dobytčieho vagóna ktoré nemohli zatvoriť ani vlakári lebo cestujúcich
bolo priveľa a kričal: je tu teplo
strašne horúco dúfam nezhorím
|
|
Áno výletníkov bolo zopár
miliónov ale vrátili sa iba dvaja
z nášho mestečka nad Váhom
s číslami vytetovanými na predlaktí
po ňom však nezostala žiadna stopa ani v Schindlerovom zozname Jeden z tých dvoch
veril že ho videl ako sa vznáša
hore ako obeť zápalná a odkazuje mi aby som sa nebál ide vraj k
otcovi aby ho poprosil o odpustenie a zmieril našu famíliu
ide vraj k otcovi aby mi pripravil miesto vedľa seba ale ten druhý hovoril
že to bola fatamorgána
klam vidina nič len dym z jedného komína Osvienčimu
Ja však viem môj starší brat
sa čoskoro vráti a zoberie ma
k sebe lebo mi to sľúbil a nikdy
v živote ma neoklamal
Židia, Slováci, kresťania, žid Ježiš a kresťan Kristus sa u Dušana Mitanu v tejto básni stali jedným príbehom. Myslím, že len spolu môžeme spomínať a nezúfať si, a stať sa tým silnejší – najmä kvôli sebe, aby sme sa nestali obeťami ani páchateľmi ani divákmi ani pomocníkmi ani zabúdajúcimi potomkami. Aby sme sa stali nositeľmi spomienky, ktorá sa prioritne nedožaduje prechodného súcitu a nebude len ďalšou stránkou v historiografii. Aby sme sa stali nositeľmi spomienky, ktorá nás otvára, ktorá nás tvorí – pre lepšie príbehy a dejiny. -
Autor: Karol Moravčík; prednesené v bratislavskej synagóge na Heydukovej ulici 25. 3. 2002