Chatam Sofer
 Vlastným menom Moše Schreiber (1762 Frankfurt nad Mohanom – 1839 Bratislava)

Podľa židovského kalendára sa narodil 7. tišri 5523 a zomrel 25. tišri 5600. Meno Chatam, ktoré si sám zvolil, je skratkou Chidušet Torah Moše, to jest Mošeho inovácie Tóry; priezvisko Sofer znamená pisár (po nemecky Schreiber). Zdanlivo žil v duchovnom svete Tóry, jej štúdia, vysvetľovania a praktikovania. Na vlastnej koži však skúsil zvraty vonkajšieho sveta. Zažil konflikt s otcom a neskôr (z iných príčin) s matkou, ale aj radosť zmierenia. Stihol ho žiaľ nad smrťou manželky či dieťaťa, ale aj potešenie, že synovia rozvíjajú jeho duchovný odkaz. 

Poznal chlebík učiteľa aj žiaka, blahobyt, ale aj existenčné starosti. Pôsobil v rôznych mestách na území dnešného Nemecka, Čiech, Rakúska aj Slovenska. Vvyrastal v religióznom prostredí. Otec Shmuel pracoval ako učiteľ Tóry a pisár (odtiaľ rodinné priezvisko). Matka Reizl bola vnučkou hlavného rabína vo Frankfurte. On sám navštevoval cheder, zakrátko sa však stal žiakom rabína Nathana Adlera. Aj pod jeho vplyvom Chatam Sofer už ako desaťročný verejne oponoval názorom autorít, pričom sa dostal do vážneho konfliktu s otcom. Aj preto sa odsťahoval k svojmu učiteľovi a neskôr odišiel do ješivy v Mainzi. Po absolvovaní sa nakrátko vrátil domov. V roku 1781 sprevádzal rabína Adlera na jeho nové pôsobisko na Morave. Sofer sa zamestnal ako učiteľ Tóry v Prostějove. Oženil sa tu so Sárou Yerwitzovou, dcérou miestneho rabína – zomrela po štvrťstoročí bezdetného manželstva v roku 1812. O rok neskôr sa oženil so Seril, vdovou po rabínovi Akiva Egerovi. Opäť ovdovel a v roku 1825, ako 73-ročný, uzavrel tretie manželstvo. Zobral si vdovu po talmudickom učencovi Cvi Hirš Hellerovi.

V rokoch 1794 – 1798 bol rabínom v Strážnici, odkiaľ odišiel do Mattersburgu. Neskôr mu ponúkli post hlavného rabína v neďalekej Bratislave. Vo funkcii zotrval od roku 1806 až do smrti. Učil na tunajšej ješive. V novej komunite nespochybňovali Soferovu autoritu v otázkach halachy. Od konca 17. storočia však pôsobili aj v Bratislave vplyvy osvietenstva (haskala). Chatam Sofer si vážil výlučne náboženské vzdelanie. Svetské vedomosti chápal ako prvý krok k asimilácii a opusteniu Tóry. Konflikt medzi oboma prúdmi v komunite vypukol pri pokuse založiť svetskú školu, kde by sa vyučovali aj profánne predmety. Päťzväzkové dielo Še´elot Vetešuvot Ha-Chatam Sofer (Responzá Chatama Sofera), rovnako ako komentáre k Tóre (Chiduše Torah Moše) a Talmudu vyšli až po jeho smrti. Okrem religióznych problémov sa venoval aj poézii, inšpirovanej hlavne židovskými sviatkami. Vyšla súborne pod názvom Širat Moše (Mošeho pieseň). V čase napoleonského obliehanie Bratislavy Chatam Sofer na nátlak veriacich odišiel do Svätého Jura. Tamojšia synagóga je jediným zachovaným miestom, kde Chattam Sofer pôsobil. Výsledkom jeho pobytu je okrem iného jediné autobiografické dielo Sefer Hazikaron (Pamätná kniha), ktoré vychádza v slovenčine v preklade Petra Ambroza. Zomrel v roku 1839. Pochovali ho na starom židovskom cintoríne (známom dnes ako Mauzóleum Chatama Sofera) na doskách jeho katedry.
Autorem tohoto textu je Peter Salner (1951 Bratislava ) – předseda bratislavské židovské obce, vědecký pracovník Ústavu etnologie SAV v Bratislavě; autor knih: Přežili holocaust (Veda, Bratislava 1997), Premeny Bratislavy 1939 -1993 (Zingt Print, Bratislava 1998), Židovská komunita na Slovensku medzi tradíciou a asimiláciou (Zing Print, Bratislava 2000), Môj židovský humor (Zing Print, Bratislava 2002)