Predstieraná identita
Ukázka ze III. ročníku Chochmesu 

Ak bysme sa snažili venovať problematike židovského národa, či národnosti, nevyhnutne sa stretneme s dvoma odlišnými interpretáciami. Jedna podčiarkuje kontinuitu židovského národa v diaspore od staroveku až po dnešok. Druhá nevychádza výlučne z náboženských kritérií, ale berie do úvahy i faktory historické, sociologické, psychologické, jazykové i právne. Medzi Židmi sa od nepämeti stretávame s vôlou a tendenciou potvrdzovať a neustále dokazovať spoločný pôvod, ktorý je v najlepšom prípade diskutabilný. Keby sme však chceli i napriek tomuto tvrdeniu nájsť akési spirituálne spojivo medzi dnešnou značne diverzifikovanou židovskou komunitou a Hebrejcami spred troch tisícok rokov, bola by ním nesporne Kniha a Zákon a kultúra, ktorú sme ich prostredníctvom dedili z generácie na generáciu. Už spomínaný diskutabilný a neistý spoločný pôvod, najmä však jeho ideologické hlasné proklamácie spojili ľudské skupiny, ktoré nemali v minulosti nič spoločné. Zmazáva sa tak sociálny status jedných i druhých, aby sa solidarizovali za každú cenu.
Po páde oboch židovských kráľovstiev sa vyvolený národ rozptýlil v perzskom, gréckom, či rímskom svete a samozrejme v stredozemnom „melting pote“. Rozptýlení na viac či menej významné skupiny sa Hebrejci vžili do populácií jednotlivých krajín. Tieto malé komunity sa vyvíjali často vďaka proselytizmu. Perzekúcie a postavenie na okraj spoločnosti posilňovali skôr pocit konfesijnej príslušnosti ako národne povedomie. Uzatvorenosť v ghette a perzekúcie vytvárali ovzdušie takmer povinnej solidarity medzi indivíduami. Obmedzenia židovskej populácie pôsobili prehĺbenie ich vnútornej občianskej a psychologickej izolácie. Akousi základnou tehlou spomínanej bariéry bolo židovské náboženstvo. Judaizmus nie je iba vecou konfesie – ide tu najmä o záväzný spoločenský kódex. Keďže náboženstvo bolo zrejme jediným putom, ktoré Židov navzájom spájalo, došlo k jeho stotožňovaniu či prelínaniu s pojmami národ a národnosť. Pojem židovský národ v modernom zmysle slova nadobúda plný význam koncom 19. storočia a je spojený s definovaním židovského nacionalizmu – sionizmu a jeho štátotvorných cieľov, ako to deklaroval vo svojom spise Židovský štát Theodor Herzl. 
Nepripadá mi odvážne konštatovať, že v priebehu 18. storočia – počas le Lumiéres vo Francúzsku a Aufklärung v Nemecku – sa množstvo židovských intelektuálov vrhá do víru spirituálnej evolúcie a úspešne sa tak integrujú do občianskej komunity. V takýchto krajinách (Nemecko, Francúzsko, Anglicko) bolo získanie národnosti sprevádzané aj vysokým národným povedomím. Židovstvo bolo vysoko lojálne ku krajine, ktorá im umožnila v plnej miere sa zapojiť do verejného života. Judaizmus sa tak premenil na akúsi nostalgickú religióznu spomienku. Roku 1867 uhorský snem prijal emancipačný zákon pre židovských občanov. Zákon definoval Židov nie ako národnosť, či národ, ale ako skupinu ľudí vyčlenenú na základe náboženstva. O rok neskôr sa v plnej miere prejaví intolerancia uhorskej vlády k nemaďarským národom – vychádza národnostný zákon. Uznával existenciu jednotného uhorského národa a nemaďarským národnostiam a národom priznával len silno obmedzené práva. Keďže židovská komunita svoju vlastnú nacionálnu identitu nepožadovala (plne jej postačovala identita konfesionálna), mohli sa jej príslušníci všestranne politicky, kultúrne i hospodársky rozvíjať avšak iba, ak sa prihlásili k maďarskej národnosti. Zákonite tak vznikalo isté slovensko-židovské napätie. Práve som identifikoval jednu z troch príčin slovenského antisemitizmu–a sice frustráciu z nesplnenia 

národnoemancipačných požadaviek. Ďaľšou príčinou fenoménu slovenského antisemitizmu by mohla byť ekonomická frustrácia. 

V priebehu národnej emancipácie si musel slovenský národ vytvoriť strednú vrstvu, ktorá by viedla hospodárstvo a prevzala vedenie národných záujmov. Táto vrstva muela však obsadiť určité pozície v hospodárstve. Začínalo to väčšinou obchodom na dedinách. Prvé zábrany svojho rozvoja videla táto práve sa konštitujúca trieda v židovskom obchodníctve, ktoré malo v tom čase na dedinách takmer monopolné postavenie. Treťou príčinou by mohla byť dištikcia medzi jednotlivými náboženskými dogmami a nazeranie na judaizmus ako na čosi cudzorodé v našich zemepisných šírkach.Židia obývajúci územie Slovenska mali možnosť nacionálne asimilovať buď s vládnucim národom maďarským, alebo sa postupne zbližovať a asimilovať s národom slovenským, ktorý ešte sám bojoval s maďarskou šovinistickou politikou. Okolo 96% tunajších židovských obyvateľov sa úradne hlásilo k maďarskej národnosti. Toto rozhodne nemožno vysvetlovať akýmsi nezáujmom, či dokonca nepriateľstvom Židov voči národnoemancipačným snahám Slovákov, nemožno to ani chápať ako výraz konjunkturálne hospodárskej, resp. spoločenskej vypočítavosti, hoci tento aspekt tiež treba brať do úvahy. U židovských osôb, ktoré len nedávno získali občianskú rovnoprávnosť a napriek tomu ešte okolo seba cítili spoločenské a duchovné hranice stredovekého ghetta, bolo pochopiteľné, že nechceli zdieľať osud znovu nacionálne, hospodársky a spoločensky gniaveného národného spoločenstva, a preto sa primkli k národu silnejšiemu. Treba upozorniť aj na fakt, že asimilácia môže prebiehať iba tam, kde je možné hovoriť o plnotvornom národnom živote asimilujúceho národa. Možno teda národ slovenský pokladať za národ asimilujúci? Za zmienku stojí i akési východoslovenské špecifikum: tu usadené židovské obyvateľstvo bolo prevážne prísneho ortodoxného vyznania a bolo imúnne voči akýmkoľvek národnostným i jazykovým asimilačným snahám a neskôr striktne odmietalo i idey sionizmu. Po vzniku ČSR si židovská komunita prináša do nového štátu zaťažujúce bremeno jazykového pomaďarčenia a sčásti i pretrvávajúcej už spomínanej psychózy ghetta. Do procesu spoznávania sa a zbližovania sa slovenského národa s židovským obyvateľstvom nie príliš blahodárne pôsobilo neuspokojené riešenie slovenských požadaviek a presadzovanie idey nacionálneho čechoslovakizmu.Prečo by sa Žid mal zaujímať o judaizmus, i napriek tomu, že jeho výchova, vzdelanie a politická orientácia ho viedli k menej sterilizujúcim východiskám? Je všeobecným záujmom židovských komunít v jednotlivých európskych krajinách prispievať k napätiu v spoločnosti a správať sa jako nátlaková skupina? Alebo naopak pôsobiť jako moderné apolitické, protiintegračné a antikonfrontačné občianske združenie? Kriticky zmýšľajúci jedinec (i židovského pôvodu) si uvedomí pri nie vždy dobrovolnom a spontánnom zjednotení ľudu židovského, nebezpečné totalitárske tendencie, ktoré so sebou prináša sociálne inžinierstvo. Uvedomme si len, že konštruktéri židovskej jednoty sa snažia unifikovať jidiš hovoriacich rodákov z východnej Európy so severoafrickými Židmi, pričom základ kultúry prvých predstavuje východoeurópsky pátos a esencia kultúry druhých je veľmi blízka – i keď o tom neradi počujú – arabskému svetu. Javí sa ako nevyhnutnosť, aby si Európania židovského pôvodu uvedomili, že ich spirituálna voľba je striktne ich súkromná záležitosť. V opačnom prípade svojim správaním budú tŕňom v oku svojej spoločnosti. A práve zodpovednosť voči svojej polis predstavuje základný atribút grécko-židovsko-kresťanskej tradície, tvoriacej jedinečné kultúrne prostredie – Európu.

Andrej V.