SÁNKOVAČKA
Viola Almássy-Kováčová (59 let) – narodila se ve Svatém Juru
u Bratislavy, žije v Bratislavě. Pracuje v redakci odborného časopisu Vodohospodářský zpravodaj.
Ve svém tvorbě využívá a propaguje západoslovenské nářečí, v řadě povídek se tematicky věnuje rodnému západoslovenskému regionu a nemalou měrou také židovským osudům. Pracuje na knize Lamed vav, vznikající na základě skutečných příběhů těch, kteří přežili holocaust. Knížka by měla obsahovat 36 takových příběhů o lidskosti a toleranci.
V roce 1993 vydala knihu Čas barchesu (SNM Múzeum židovskej kultury), která by v českém překladu měla vyjít v nakladatelství G plus G na podzim tohoto roku.
Na Vianoce sa objavili vo dvoroch snehuliaci a na kopcoch dvoje krásne sánky, jedny vlastnili deti zverolekára Sárkánya – Eržika a Imro – druhé, vnučka
Zumb-
omamy, Médi. Na červených strojoch s volantom sa jazdilo ako na závodných autách.
|
|
Jedenkrát sa Harimu pošťastilo uháňať spolu s Médi na zázračných sánkach, a nevedel, či má väčšiu radosť z divokej jazdy, alebo z peknej spolužiačky pritisnutej na chrbáte.
– To sú sánky, také keby sme mali, – vykladal neskôr Lojzovi Struhárovi so závisťou.
– Nebanuj, Hašel, my si spravíme ešte lepšie sánky, nízke a ťažké, aby sme každého predbehli. Len keby bolo drevo.– Však ja mám drevo, – rozpomenul sa Hari, – od stolára, keď nám robil steláž.
Chlapci hneď začali s prácou, pílili, klincovali, majstrovali, hoci fúkal studený vietor a padal mokrý sneh. Nevadilo im, že sú hladní a premrznutí, sánky museli dokončiť a odskúšať. Vybehli na najstrmší kopec Oprchál a zleteli dole ako víchor. Nadšení riskantnou jazdou, vyšli ešte raz a ešte raz, napriek oziabajúcim rukám a mokrým nohám.
– Ja ich schovám, – povedal večer Lojzo drkotajúc zubami, – a zajtra sa budeme voziť
celý deň.Snehová kaša premáčala boty, kapce, čižmy a podolky kabátov. V nepravidelných intervaloch sa ozývalo dvojdobové cinknutie zvonca, miništrant bohato vyzváňal, aby zahrial prudkými pohybmi stuhnutú ruku. Okolo trojičky prechádzal sódaš Jakubovič so štrajvóglom a pán farár s posledným pomazaním. Ľudia zastavovali, chlapi snímali čapice, ženy sa bili do pŕs pričupené v náznakovom pokľaku.
Smrť prichádza náhle, tým náhlejšie čím mladšieho berie, dnes sa jej zachcelo potomka policajta Struhára. Nevšíma si Ruženu, Francla, Štefa, Jana, Karola, kostlivou rukou siaha na najmladšieho Lojza. Dotýka sa chlapcovej hlavy, horúčka rastie, dych sa zrýchľuje, vedomie sa vytráca. Darmo prikladá matka studené umšlogy na páliace čelo a nakrájané uhorky na horúce šľapaje, syn nevie, že leží v perinách, nevie, že ho smrť chce navždy odviezť, v blúznivých predstavách sa rúti na sánkach, mráz štípe a vietor nedovolí dýchať. – Hašel –, kričí na kamaráta ženúceho sánky z Oprchála, – Hašel, brzdi, zastav ich, zastav –, ale vietor trhá slová od úst, preto nemôže nič iné, iba pevne sa držať.
Do prehriatej nevetranej kuchyne vstúpil farár, dvoma prstami sa dotkol kropeničky pri dverách a urobil znamenie kríža. Matka Struhárka sa prežehnala, deti pri peci zadrmolili pochválembuďježiškristus. Izba je pripravená, dlážka pozametaná, na prikrytom stole kríž, dve sviečky a svätená voda. Umierajúci gniavi v zaťatých pästiach perinu a prerývane vzdychá, – Hašel, sánky, Hašel – .
Súrodenci v kuchyni, aj s prítomným Hašlom, nevedia čo sa deje v izbe, snažia sa čo to zachytiť sluchom, ale počujú iba matkine vzlyky. Cez zavreté dvere nevidno ako si kňaz opláchol ruky, položil na biely obrus bursu s posväteným olejom a božím telom.
– Lojzko, počuješ ma, – prihovoril sa chorému.– Hašel, Hašel, sánky, – nesúvisle prenáša chlapec informácie zo snového sveta do reality. – Narodil sa Kristus Pán, sú Vianoce, narodil sa Ježiško, pomodli sa, – žiada muž v klerike.
Skonávajúceho nezaujíma božie narodenie, má pred očami iné obrazy, letí s priateľom nebezpečne vysoko na sánkach a bojí sa strmého pádu. – Hašel, Hašel, – ťažko vydychuje, – zastav, Hašel. – Kto je to ten Hašel, – stráca farár trpezlivosť. – Malý Antman, – vysvetľuje matka, – sedí napredku v kuchyni. – Žid?– Áno, syn pani Antmanky. – Hašel, Hašel, – opakuje Lojzko rovnaký refrén.– Kresťanský chlapec umiera a namiesto Ježiša Krista sa dovoláva malého žida, – dumá kňaz, – koniec koncov, aj Ježiš bol židovské dieťa, takže keď Lojzko volá Hašla, to je skoro akoby... a možno že Pánu Bohu stačí takáto modlitba, – uzatvára logickú a zároveň teologickú úvahu, – môžem udeliť posledné pomazanie, zomiera vo viere.
|
|
Chvíľu ešte trvalo, kým farár povedal Amen, pobalil posvätné náradie, navliekol si kabát na bielu albu, ponoril dva prsty do kropeničky, vo vzduchu opäť vykreslil znamenie kríža a zavŕtal sa aj s miništrantom do zasneženej noci. Zvyšní Struhárovci aj s Hašlom pomaly vošli do izby a rozpačito zastali pri bratovej posteli. Lojzko mal prižmúrené oči a stisnuté pery akoby odolával náporu vetra. Rukami stále stískal perinu, ale už nedýchal, rýchle sánky s ním uháňali ďaleko preďaleko, zanechávajúc za sebou Hašla, bratov, rodičov a všetko vozdajšie. Z povídky Nebo z bublín, 1999
Ilustrace: Zuzana Vojtová,
Foto: Michal Spevák